Basnicky.sk

Prší. Všade naokolo prší. Kvapky jemne láskajú lístie na stromoch a stekajú po žilnatej ploche ich farieb. Prenikajú všade, zmáčajú a rosia každý predmet vôkol. Tráva na zemi je sklonená v pokornom prijímaní vlahy a topí sa v blate. Stromy ticho stoja v rade, prevísajú svoje poloprázdne opadané ruky ponad obrubníky. Na chodníkoch sa tvoria veľké mláky plné tmavej špinavej vody.
Do neradostnej melanchólie zrazu zaznie tvoj slnečný smiech. Zarazení vtáci sa mĺkvo krčia na premoknutom konári a pozorne nás sledujú. Výskame radosťou ako preskakujeme kaluže. Mokrý do nitky sa držíme za ruky a v kontraste jesenných hmiel pôsobíme neprirodzene, priam rušivo. Prelietame cez mláky ako odviazané deti, nevadí nám to. Na ničom nezáleží kým sa tisneme dlaňami k sebe a bežíme v radostnej agónii spoločného bytia. Farebná betónová stena láka aby sme sa o ňu opreli. Zadýchaní našim vystrájaním sa zahľadíme do očí. Neuveriteľne krásny ohamih, okamih tvojho rozjašeného pohľadu. Zrazu prestaneš iskriť a veselosť sa mení na niečo iné, tak isto krásne ale vážne, pravdivé, navždy nemenné a bezhraničné. Vnímam ťa celú, aká si tu na tom daždi. Vlasy sa ti prilepili k tvári a voda po nich steká až na vrchol tvojich pliec. Spod neposlušných pramienkov zlepených vlasov na mňa hľadí dvojo očí, odhodlaných na všetko. Neboja sa lásky. Niet prečo sa báť. Teraz je živelná a krúti s nami v tomto snivom počasí v nekonečných víroch radosti. Premočené oblečenie sa nám lepí na telá a dodáva pocit odviazanosti a nevšednosti. Naše prsty sa prepletajú vo vzájomnej energickej snahe o čo najväčšie sa dotýkanie toho druhého. Zapletáme ich v nekonečnom zauzlení a neodstrániteľnom preniknutí jednej ruky do druhej.
"Milujem ťa..",moje slová v tichu mokrej ulice pôsobia úplne cudzo. Odrážajú sa od betónových stien a kmeňov stromov, zanikajú v absorbcii vodnej pary. Zavreš mi ústa horúcim bozkom. Nekonečne dlhým bozkom. Vášnivo sa dotýkame popraskanými mokrými perami a vychutnávame si jeden druhého. Je mi teplo a mám pocit, že všetka voda okolo sa vyparuje a mení na niečo horúce a jemné ako ty. Niečo hmlisté, nepoznané a vyzívajúce na plynutie v svojej éterickej podstate. Cítim ťa nefalšovane, ochutnávam tvoju bytosť, dotýkam sa ťa pokožkou tváre. Zohrievame sa navzájom láskaním... Teraz nezáleží na tom kto sme, prečo sme. Nezáleží na jesennej melanchólii, na živote, na smrti, na ostatných... Teraz záleží len na nás dvoch, našom prežívaní a prepletení našich duší. Teraz sme sa na chvíľu stali egostami. Neviem kto vlastne si, no poznám ťa ako som nikdy nikoho nepoznal. Si tu so mnou v dokonalom súlade nepoznateľných protikladov. Muž a žena. Ja a ty.
Na hlavu ti padol vlhký list z neďalekého stromu. Zviezol sa ti po bokoch a spadol na blatistú zem. Nevadí nám to, hľadíme si stále vzájomne do očí. Nehovorím nič a ty tiež mlčíš. Len sa tak pozeráme a je nám strašne dobre. Kiež by táto chvíľa trvala večne... Ale musíme ísť ďalej, čas plynie rýchlo aj keď ho láska dokáže na okamih zastaviť. Rýchlo si šibla očkom na popukaný chodník a s veselým smiechom v neprestajnom daždi si sa rozbehla preskočiť ďalšiu mláku. Chcem sa rozbehnúť za tebou, aby sme znovu bežali tvoriť teplo v studenej realite jesenného dažďa. Ale predsa na moment ostávam opretý o stenu a pozorujem ako na teba padajú veľké kvapky keď plachtíš vzduchom. Pozerám sa na tvoje pružné uvoľnené telo, na neporiadok tvojich vlasov, na tvoju žiariacu tvár a vtískam si ich obraz navždy do premočenej hlavy. Si navždy mladá, plná energie a radosti. Moja múza. Škoda že si zas nebudem môcť spomenúť ako žiari tvoja tvár, keď sa odplížim z fantázie...